Tento rok zjem aspoň jedného tvora

, ktorého som ešte nejedol

Nový rok je doba kedy si veľa ľudí dáva predsavzatia – prestanem fajčiť, budem cvičiť, budem sa viac venovať rodine, budem na čas chodiť do práce.

Už po dva roky som si dal trošku iné predsavzatia. Kumulatívne každý deň pôjdem na miesto, kde som ešte nebol a naučím sa aspoň jedno nové slovo – v akomkoľvek jazyku.

Presnú štatistiku úspešnosti mojich predsavzatí nepoznám, neviedol som si o tom dokumentáciu. Som však človek, ktorý žije z väčšej miery aktívnejší život, preto si trúfam povedať že som aspoň na 50% svoje predsavzatie splnil.

V poslednom roku som sa k danému cieľu najviac priblížil počas júla – niečo ako dovolenka v Portugalsku - oceán, nový ľudia, nový jazyk – predpokladám že tam som si to nadbehol. Pešie prechádzky (najčastejšie nad ránom po fieste), desiatky kilometrov naboso po ostrovo – polostrove Peniche a jeho okolí ma na dosť značnú dobu zásobili novými miestami (ako napríklad morčacia farma, ku ktorej som sa predieral hodinu hustým porastom) a slovami (ako napríklad: Eu tenho um pão com queijo – čo sa číta: Eo tajňu um pau kom kajžu a znamená to: Mám chlieb so syrom ).

Aj na Slovensku som navštívil veľa nových a zaujímavých miest. Napríklad aj kliniku cudzokrajných chorôb, kde som pred tým ešte nebol. Bolo to za účelom získania povinných očkovaní pre pobyt v Angole – černošky, diamanty a zase oceán - to by bolo a ešte k tomu by mi rozumeli ten chlieb so syrom, keďže sa tam vraví portugalsky . Nadopovali ma brušným týfusom, hepatitídou typu B, žltou zimnicou – čo je živý vírus vo vakcíne (pekne so mnou zamával). Pôvodne som tam chcel Angolu navštíviť ešte v Auguste, to sa tam však konali len druhé demokratické voľby, 6 rokov po 40 ročnej občianskej vojne. Vyhodnotil som že to nemusí byť bezpečné a vlastne v auguste je na južnej pologuli zima – v Keni dokonca snežilo – milióny černochov prvý krát v živote videli sneh, tak iba dobre.

Môj garant tohto zámeru Carlos Nogueira – synovec Angolského generála, ktorý študuje v Bratislave často presúval termín svojho vlastného odchodu. Ten sa ustálil na termín 22.12.2008. Bracho idem 22 a potom prídeš za mnou – napíšem Ti mail kričal na mňa z autobusu číslo 39, chvíľku pred tým ako som sa s najväčšou radosťou akú som kedy cítil poberal na sviatky na Liptov.

Každej radosti je raz koniec, no netušil som, že sa to dokonca zvrtne. Nebudem tu vypisovať detaily, moji blízky by určite neboli radi, keby som tú líčil svoj celý život – ako Španieli hovoria con pellos y sonalles – aj s chlpmi a znamienkami. Jednoducho som mal myšlienky silne negatívne jednostranné – veľmi boľavé. Mohlo sa povedať že som sa dostal skoro do kedysi tak populárnej depresie. Depresia však už nie je v móde a aj keď som sa moc aktívne nepodieľal na tom, aby prešla, aspoň som na to pomyslel. Ešte pred novým rokom som okrem vzdychania - Keby tak zavolala, napísala .. (ale to zachádzam až k vyrážkam a nie len znamienkam.) zavzdychal som aj .. Keby tak napísal Carlos a zdrhol by som na Silvestra do Angoly – pretrhnúť neustály sled depresívnych myšlienok. Nestalo sa tak. Tak som aspoň využil Gabovu ponuku stráviť Silvestra u neho na chate na Podbanskom.

Trošku to myšlienkam pomohlo no ešte väčšie ticho odtiaľ, odkiaľ som najviac túžil počuť ten milý hlas, moje myšlienky vracal stále do tej nepopulárnej depresie. Aj napriek tomu som sa odhodlal dať si nové novoročné predsavzatie. V tejto dobe mi vôbec nič nechutí jesť tak si dávam za záväzok, že v tomto roku zjem tvora, ktorého som ešte nejedol. Možno mi zachutí. Po novom roku som však poriadne nejedol skoro týždeň, až nastal čas, kedy som aj napriek vnútornej potrebe zostať po ruke mne srdcu najbližším predsa len musel odcestovať do Bratislavy – práca je práca. Presne v tento deň napísala a napísal aj Carlos. Ona že dúfa, že som si oddýchol, na čo musím cez psychickú únavu zapríčinenú depresiou odpovedať negatívne. Carlos napísal: nazdar bracho uz som doma v angole ako sa mas aco noveho mas a co baby ak sa maju prajem ti vsetko najlepsie do noveho roka vela zdravie ,inak ked chces prist do angole,napise me prosim.carlos

Práca je však práca a po 3 týždňoch “Dovolenky”- aj jemu musím žiaľ odpísať negatívne. Hmm .. ale v práci sa mi páči. Rasťo je náš guru a nositeľ pokroku a inovácií. Prichystal si pre nás na obed Fondue – to som ešte nejedol – škoda že to nie je tvor, ale len pão com queijo. No dobre - mi sme si nenamáčali do toho syra chlieb, ale rožky, no Rasťo nám dal k Fondue aj patričnú prednášku. Dokonca skórujem novým slovom: Raclette – jeden s troch syrov, ktoré sa do Fondue dáva.

Myšlienky som teda už nemal len čisto negatívne, začalo sa to preklápať. Pomohlo tomu aj to, že sa mi ozval Palo Weber, ktorého som spoznal na výstave novodobej slovenskej architektúry. Niekoľko krát sme boli spolu aj na výstavách fotografií. Fotografia je jemu veľmi blízka, nakoľko je fotograf. Je to extrovert extrémneho typu. Jeho výrazná brada ktorá ho pretlačí do akéhokoľvek náznaku kultúrnej spoločnosti a otázka, že kedy sa vidíme mi zasvietila ako svetielko - kontrolka naznačujúca možnú zmenu stavu mysle. Odpovedal som mu: no ja by som bol za to že aj čo najskôr .. máme nejakú kultúrnu akciu v tomto týždni, čo stojí za to?? Odpovedal: zavolaj okolo 16:00 uvidíme.

Ďalej som sa naplno venoval práci a ani som si len nevšimol že je už 16:50. Prácu som ukončil a rýchlo som vytočil Paľove číslo. No čo Pali, vieš o nejakej akcii. Paľo na druhej strane znel značne rozospate a dezorientovane hapkal. Nakoniec povedal. Vieš byť na Dunajskej za 20 minút? .. čakám šoféra. Som dohodnutý na pol šiestu v Caffe 66– ideme natáčať film. Ak stihneš príď.

Ani som neváhal .. no dobre, chvíľkové zaváhanie tam bolo, ale nie v tom, že či pôjdem, ale či sa zdržím ešte s cigaretkou, na ktorú ma zavolal Maňo. Dal som ju takmer na 2 ťahy a utekal som. Cesta električkou v Bratislave, najmä na miesta kde nechodím často je pre mňa vždy logistickou výzvou. Na akú nastúpiť, kde vystúpiť, na ktorú prestúpiť. Tentoraz som to vyriešil tak, že som nastúpil na prvú – číslo 5 ktorá ide priamo ku mne domov. Keď idem domov ako na truc nepríde práve táto. Vystúpil som na Poštovej a cez Kamenné námestie som sa vybral na Dunajskú. Nebola to dlhá prechádzka a našiel som caffe 66. Je to malá kaviareň s štyrmi stolíkmi a barom. Všetky stolíky boli obsadené, ale ani za jedným nesedel Paľo a to už bolo 17:38. Sadol som si za bar a od celkom dobre vyzerajúcej a decentne sa správajúcej blonďavej čašníčky som si objednal veľké presso s mliekom, fernet a colu. Napísal som Palimu, že som už na mieste. Až keď som dopil kafe a dofajčil druhú cigaretu sa objavil vo dverách. To by nebol Paľo, keby všetkých nepoznal a neprial naokolo šťastný nový rok. Chvíľku sme ešte posedeli a šli sme von čakať auto. Auto prišlo niečo po šiestej. Šofér bol decentný pán v rokoch, ktorý robí v televízii a režisérovi študentovi Petrovi takto pomáha zabezpečiť odvoz komparzu. Ešte sme sa zastavili na trnavskom mýte po Rebeku – herečku, čo bude hrať hlavnú postavu. Viezli sme sa do Harmónie. Joj to som už dávno potreboval – harmóniu som si pomyslel, no netušil som, že je to niečo ako obec – areál za Modrou. Dúfam že nás odvezú nazad, lebo do Modry vlak nechodí, aj napriek tomu, že nás Jožo v pesničke vymyslená o tom presviedča.

Na plac sme prišli a čakali už len na nás. Potom sme aj mi čakali, ale kým nalíčili herečku. Zatiaľ sme si dali ďalšiu kávu a v bare na Zuzku (producentku) ja fernet a Pali víno. Vôbec som netušil, že čo tam budem robiť. Zato Paľo to vedel hneď. Hral vlezlého típka, ktorý sa mal pokúšať baliť hlavnú postavu. Nakoniec – či na začiatok som si aj ja našiel “rolu” .. s pohárikom fernetu som prešiel kolo kamery, do záberu hneď na začiatku filmu, keď Paľo začína baliť Rebeku. Názov filmu bude “Streda je .. ” Potom som sa už na scéne neobjavil. Veď aj prečo. Zato som si spravil par on-line vstupov a vysielal som autentické zábery z natáčania na internet. Nájdete ich tu. ... qik.com Je pravda, že už viem ako nastaviť kvalitu záznamu – no vtedy bolo pre mňa dôležité, že to vôbec točím. Dokonca mi to 4-ja užívatelia aj on-line pozerali. Dostal som pozdrav: tomastrnka - posilam pozdrav z ceske republiky.

Zaujímavé. Nebolo to síce natáčanie veľkofilmu, neboli tam všetkým známe hviezdy, no títo ľudia niečo tvorili. Atmosféra tam mi úplne zmenila myšlienky. Vyburcovalo ma to. Keď som potom neskoro v noci prišiel domov, zase som nemohol zaspať. Nebolo to však preto, žeby ma ničila depresia ako posledné dva týždne. Bol to naopak -dobrý pocit. Dobrý pocit, ktorý by som rád dokonca opísal. Prial by som si, aby ste ho cítili so mnou. V tento večer som si dal ďalšie predsavzatie. Každý deň preži tak, aby sa dalo niečo o ňom napísať. Drž si úsmev na tvári a nakaz s ním každého, na kom Ti záleží, koho máš rád a najmä koho miluješ, aj keď o tvoju lásku nestojí.

7.1.2009

Nové miesto: Harmónia

Nové slovo: Raclette

Nový zjedení tvor: – (zatiaľ)

Dalo sa o tomto dni napísať? - ANO